Som dobrá mama?

Vnímate sa ako „dobrá“ mama alebo sa obviňujete z neschopnosti, že to nezvládate?

Deň matiek je sviatok, ktorý nám pripomína, že naša úloha byť MATKOU nie je zas taká jednoduchá, ako sa možno na prvý pohľad zdá a ako si možno mnohí myslia. Poteší, keď si niekto spomenie na tento deň, obdaruje nás niečím milým a vyjadrí tým vďaku za to, ako veľmi sa snažíme byť čo najlepšou mamou.

Každá zodpovedná maminka vie, že je to úloha niekedy nad vlastné sily. Úprimne povedané, nejedna mama má pocit, že v role matky zlyháva, že nie je dostatočne dobrá, že robí množstvo chýb a večer ulíha s pocitom viny, že bola k svojim deťom „zlá“.

Je to však pravda?

Ak aj áno, pomáha pocit viny? Zabráni Vám opakovať tento „zlý“ prístup k deťom? Alebo Vám len spôsobuje vnútorné utrpenie z vlastnej neschopnosti, nedostatočnosti, nehodnosti? Doslova ubíja a trýzni Vaše vlastné svedomie, spôsobuje nepokojný spánok a znižuje vlastnú sebahodnotu? Poznáte to?

Ako sa zachovať?

Pri uvedomení si vlastnej chyby, odporúčam prehodnotiť situáciu a zistiť, aký mala základ.

• Čo Vás v danej situácii rozčúlilo?
• Čo bola skutočná príčina Vášho výbuchu?
• Prečo ste reagovali voči deťom prehnane? Čo Vás dlhodobejšie trápi?
• Mohlo byť za Vašou reakciou niečo iné než nevhodné správanie sa detí? Mohli byť oni len spúšťačom Vášho nepríjemného pocitu z dačoho celkom iného? Čo bolo skutočnou príčinou toho, že ste "vypenili"?

Závery, ku ktorým na základe týchto otázok prídete, môžu byť ozaj zaujímavé. Máte možnosť si uvedomiť, že Vaša reakcia bola zapríčinená niečím celkom iným. Po jej pochopení a odstránení dôvodu, pre ktorý ste vybuchli, máte možnosť zachovať sa v budúcnosti voči deťom aj v úplne rovnakej situácii pokojne, s prijatím, a poskytnúť im lásku, o ktorú stoja.

Hnevá Vás neporiadok na stole pri stolovaní? Skutočne? Alebo je za tým Váš strach z poznámok vlastného partnera: „Aký je tu hrozný bordel, nevieš ich naučiť slušne jesť?!“

Ako sa vtedy cítite?

Ako neschopná a "zlá" matka? Nepodporená, smutná, nepochopená? Máte dojem, že Vám vlastne ani nevadí, že deti pri jedle narobia neporiadok, keďže ešte neovládajú zásady stolovania, avšak viete, že sa to ešte len učia. A postupne aj naučia. Všetko má predsa svoj čas a u každého jednotlivca môže byť trochu iný. Ale čo Vás dráždi k tomu, aby ste svoje deti buzerovali? Nie je v tom náhodou pocit, že niekto potom zaútočí na Vás a bude hodnotiť, aká ste matka? Nebojíte sa náhodou toho, že Vás označia za nedostatočne dobrú mamu vo výchove svojich detí, lebo robia po stole neporiadok?

Alebo si predstavte tento príklad:
Deti sa hlasno bavia a Vás to vyrušuje, lebo nestíhate a potrebujete sa sústrediť na dokončenie účtovných dokladov do práce. Deti sa zabávajú, chichocú, majú dobrú náladu a nevedia o Vašich pocitoch frustrácie, že máte toho veľa, ste v časovom strese, unavená a potrebujete sa sústrediť v tichu. Vybuchnete ozaj preto, že sú nesmierne hlučné, neposlušné a robia "zle"?

Alebo sa cítite frustrovaná, že ste takmer na všetko sama? Že cítite nedostatok podpory od manžela, ktorý Vás neodbremenil od iných povinností, aby ste stíhali vyúčtovanie? Vie, že sú obdobia, keď potrebujete byť v domácnosti zastúpená viac než inokedy, lebo máte toho viac? Prichádza podpora v podobe ponuky pomoci? Ak nie, aký pocit z toho máte?

Ten pocit, ktorý Vám hneď napadol, ktorý si uvedomujete a pravdepodobne už dlhší čas potláčate, lebo očakávate, že predsa len by mohol Váš partner prísť a ponúknuť sa sám... - to je ono! Tento Váš pocit je skutočným dôvodom a príčinou Vášho výbuchu voči deťom. Nežiadate, nenútite, neoslovujete svojho partnera, pretože je Vám nepríjemné sa niečoho "doprosovať". Tak radi by ste boli, keby sa pomoc od neho ponúkla sama....

Ale nedeje sa tak? Nahromadený pocit sklamania, že aj tak je to inak, než si vnútorne prajete, a z toho, že máte pocit, že povinnosti neustále čakajú len na Vás, sú možné skutočné dôvody, ktoré častokrát vedú k búrlivej reakcii, kedy sa neovládate a ktorú sama nechcete: emocionálny výbuch, prehnaný hnev, zúrivosť, návaly plaču, krik na deti,...

Je vhodné si zvážiť, prečo reagujeme podráždene a či to, čo si myslíme, že je príčinou, je naozaj skutočným dôvodom nášho rozčúlenia sa. Až keď pochopíme situáciu, prečo sme v nej reagovali „nevhodne“ - respektíve tak, ako sa nám samým nepáči (obzvlášť ak išlo o naše milované deti) - je priam potrebné, aby sme prehodnotili svoje správanie a danú reakciu, aby sa už neopakovala.

Obviňovanie sa z neschopnosti zvládnutia krízovej situácie ničomu nepomáha. Práve naopak, poškodzuje nás, našu myseľ, našu sebadôveru, celkové sebavedomie, znižuje našu sebahodnotu a v konečnom dôsledku poškodzuje aj samotné zdravie.

Stojí teda sebaobviňovanie za to? Určite nie!

Zhodnotiť, že som sa nezachovala „ideálne“ je prvý krok k sebareflexii a uvedomeniu, že v budúcnosti to chcem zvládnuť lepšie. Pochopením vlastnej reakcie, a teda jej skutočnej príčiny, mám možnosť do budúcnosti zareagovať inak – LEPŠIE – po novom. Taktiež to vedie k budovaniu môjho lepšieho vzťahu s deťmi, k lepšiemu pocitu zo seba samej - a celkovo z role matky. Zároveň tým podporujem vlastnú sebadôveru, že som „dobrá“ mama. :-)

Len ak prevezmete zodpovednosť za svoje správanie, za svoje pocity a prestanete obviňovať z Vášho zlého pocitu druhých (deti, manžela, rodičov, partnerov, kolegov, ...), prestanete dávať moc nad Vami do rúk iným. Vďaka tomu máte šancu začať sa cítiť lepšie, spokojnejšie, šťastnejšie, pretože prevezmete kontrolu nad svojím životom Vy sama – Vy ste predsa tá, ktorá rozhodujete o tom, ako zareagujete. Akonáhle preberiete zodpovednosť za seba, rozhodujete o tom, ako sa budete cítiť, aký život chcete a budete žiť.

Byť dobrou mamou neznamená nikdy nezlyhať. Byť dobrou mamou znamená po zlyhaní sa OSPRAVEDLNIŤ a svoju mylnosť napraviť. Je dobré poučiť sa zo svojich chýb, aby ste sa mohli vyvíjať, byť stále lepším a lepším človekom, a tým aj lepšou mamou pre Vaše deti. Tak idete svojim deťom najlepším príkladom. Učíte ich preberať zodpovednosť za seba. Nie je hanba urobiť chybu, ale hanbou je urobiť ju, nepriznať si ju a navyše neurobiť nič preto, aby ste ju nezopakovali zas. Sebaobviňovanie rozhodne nie je cesta k zlepšeniu vzťahu medzi mamou a dieťaťom. Dieťa vie chybu alebo nevhodné správanie sa svojho rodiča odpustiť hravo, pretože ho miluje bezpodmienečne a za každých okolností. Pokiaľ si dieťa uvedomí, že Vaša reakcia bola taká, aká bola, z úplne iného dôvodu než si pôvodne myslelo a keď pochopí, že ono nie je zodpovedné za Váš hnev, veľmi sa mu uľaví a pocíti, že ho ľúbite, aj napriek tomu, že ste naň kričali. Vyjadrí Vám súcit a lásku, čo je transformačné a spätnou väzbou podporuje lásku rodiča k sebe, k dieťaťu a zlepšuje vzájomný vzťah.

Čo viac si môžete priať, než vedomie, že Vaše dieťa si je vedomé Vašej lásky, aj keď občas zlyháte a prejavíte sa "ako beštia"? :-D

Vďaka uvedomiu si, že je bezpodmienečne ľúbené, si dieťa bude tvoriť lepší život, bohatší na lásku. A som presvedčená, že práve to je prianie každej DOBREJ mamy. :-)

Je aj Vaším prianím mať šťastné dieťa, ktoré vie, že je milované?

Tak je to potom jasné – STE DOBRÁ MAMA! Dajte svojmu dieťaťu alebo deťom vedieť, že ich ľúbite za každých okolností, aj keď Vaše správanie tomu niekedy nenasvedčuje. Vysvetlite im, ako veľmi Vám na nich záleží, a že nie vždy dokážete vhodne reagovať, keď máte dojem, že úmyselne hnevajú, alebo keď nekonajú podľa Vašich predstáv (neoblečú sa tak rýchlo, ako by ste chceli, vypýtajú sa na wc v (pre Vás) nevhodnú chvíľu, špinia oblečenie každý deň, ...), či keď nezvládajú veci, ako by ste si želali. Ich nedokonalosť Vám nebráni ľúbiť ich. Povedzte im to!

A taktiež Vaša nedokonalosť nech Vám nestojí v ceste lásky k sebe samej, doprajte si ju, a to aj prostredníctvom svojich detí. Zaslúžite si lásku!