Deti - to najlepšie, čo nás mohlo stretnúť :-)

Deti sú naše všetko. Nejeden z vás mi dá za pravdu, že práve deti v nás vyvolávajú emócie, ktoré nás samých prekvapia. Je až neuveriteľné, ako nás dokážu rozosmiať pri úplných „hlúpostiach“, ako nás vedia rozcítiť, až sa nám od toľkej lásky hrnú slzy do očí, ako dokážu urobiť niečo, z čoho nevieme, či sa smiať a či plakať:

• Ponecháte dieťa s krémom proti zapareninám – kto ste zažili, že sa celé ponatieralo do biela?
• Ponatiera naloženou plienkou svoju postieľku alebo seba – kto ste zažili, že vás čakalo takéto prekvapenie po spánku?
• Popriliepané „slipky“ po tele, kým tróni na wécku? – kto ste zažili, že neostal ani jediný kúsok odhalený na tele, až kým krabička nezostala prázdna?
• Po pár minútach vyzerala izba ako po nájazde celej škôlky - Mali ste súrny telefonát a dieťa ostalo „chvíľku“ osamote? Izba bola na nepoznanie....

 

Verím, že takýchto „úsmevných“ chvíľ ste zažili mnoho. Taktiež sú to chvíle, ku ktorým sa neradno priznávať :-D. Sú to momenty, kedy nespoznávate samých seba, v ktorých ste priam nepríčetní a schopní „vraždy“?

Júj, veru, také sú tie deti. Krásne, milé, vzápätí jak čert až diabol, no v každom prípade sú nevyspytateľné. Žiaden rodič sa nedokáže zaručiť, že tentokrát dieťa nevyvedie niečo, pre čo by ste sa radšej pod zem prepadli.

 

Je fakt, že vedia riadne PREKVAPIŤ. Ale stál by ten život za to bez nich? Myslím, že nie. Sú to rozkošné bytosti, ktoré siahajú na hranicu našej komfortnej zóny a niektoré viac a niektoré menej, presne tak, ako to ozaj potrebujeme, aby sme sa posunuli vpred. Nerobia to úmyselne, ale keď ináč nedáme..... niekto musí poštekliť v nás presne to miesto, v ktorom máme na sebe pracovať. :-D

 

Aké je to vaše?

Je to vaša netrpezlivosť? Vaša nespokojnosť so sebou? Váš pocit neschopnosti, pomalosti, neefektívnosti? Čo všetko sa ukrýva za ich správaním, akú správu vám chcú odovzdať?  Áno, presne tak, za ich akoby náhodným správaním je šifrovaná správa pre vás. Je priam úžasné, s akou láskou sú ochotné riskovať vašu reakciu, len aby ste si uvedomili, kde a v čom páchate voči sebe „zlo“. 

 

Deti sú vaši učitelia, vaše dokonalé zrkadlo a prostredníctvom seba vám ukazujú váš vlastný prístup k sebe. Zohrávajú pre vás dôležitú úlohu čistenia vašej duše. Keď sa necítite dobre, keď dlhodobo potláčate svoje potreby a vnímate, že sa váš život uberá iným smerom, než by ste chceli, tak je dieťa „záhadne“ opäť choré a keď už na vás padá množstvo povinností, ešte pridajú niečo, z čoho sa chytáte za hlavu. :(

Ich rola je však nesmierne dôležitá, aby ste si uvedomili, kde je vaša hranica sebalásky.

Učíte ich na vašom príklade, ako sa k sebe správať, ako  majú k sebe pristupovať, ako si seba vážiť, ctiť, podporovať a ako mať pre seba pochopenie, láskavé slovo a dostatok ocenenia?

 

A teraz, ruku na srdce, ozaj ich to učíte? Ste si tým istí? Aký odkaz v nich zanechávate tým, ako k sebe pristupujete? Ste si vedomí, že ste ich vzorom? Ich autoritou? Niekým, ku komu vzhliadajú a veria, že ich správanie je to pravé a správne?

 

Kým si to neuvedomíte, ste rozčarovaní zo správania vašich detí. Ako sa takto mohol/la zachovať? Prečo to urobil/a? Prečo si si to nechal/a? Prečo  si ho/ju nezastavil/a? Prečo si sa podvolil/a? Prečo si sa nechal/a zmanipulovať?

Poznáte tú známu frázu:

„Keby ti povedal, že skoč z okna, urobil/a by si to?“  

 

Kto z vás ju od svojich rodičov nepočul? 😉

 

Po skúsenostiach s klientmi viem, že takmer každý zažil opovržlivé pohľady a poznámky svojich rodičov, ak ste sa zachovali mimo rámec vlastnej sebaúcty, sebahodnoty, sebadôvery.....

Boli sme ochotní pre získanie sympatií  ľudí, na ktorých nám záležalo, urobiť veci, ktoré sa priečili nášmu úsudku. No navzdory tomu sme to urobili, lebo.......

 

Ako je možné, že sme boli ovplyvnení toľkým strachom zo znepáčenia sa? Neobstáli sme vo svojich zásadách, ani v presvedčeniach o správnom konaní a to len zo strachu z odmietnutia, z neposkytnutia prijatia a lásky.

Ako je to s vašimi deťmi? Dokázali ste im zabezpečiť v rámci výchovy ich vlastnú sebaúctu? Dokážu sa za seba postaviť bez strachu a obáv z toho, že by stratili niečiu priazeň? Vedia obstáť v skúške odvahy a nepodľahnúť manipulácii?

 

Je dobré prehodnotiť, aké vzorce správania ste im odovzdali. Čo vaše deti prebrali a osvojili si ako správne správanie sa? Odsledujte, ako sa správajú v jednotlivých situáciách, aké vzťahy majú medzi svojimi rovesníkmi. Kam až siahajú ich hranice, čo umožňujú druhým, čo si k nim môžu dovoliť? Ako sa vedia za seba postaviť?  Sú ochotní riskovať náklonnosť kamarátov, len aby obhájili iného/inú pred ohováraním? Zachovajú sa vždy čestne, aj keby tým prišli o priateľstvo? Akým príkladom idete svojim deťom? Aké vzťahy máte vy? Kam siahajú vaše hranice únosnosti? Ste ochotní pre „pokoj“ ustúpiť aj zo svojich zásad? Vyhoviete nátlaku druhých, len aby ste „prešli prijatím“?

 

Zamyslite sa, ako sa správate. Čo odovzdávate svojim najbližším, za čo ich trestáte? Za čo chválite? Viac v pripravovanom článku: „Chváliť či haniť?“

 

Správajte sa k svojim deťom, ako si ozaj zaslúžia, správajte sa tak, akoby ste si priali, aby sa k vám správali vaši rodičia. Ukážte im to, čo sa vám nedostalo a nevedeli ste alebo ešte stále neviete.  Naučte sa mať radi, aby ste naučili svoje deti, aby pestovali a rozvíjali v sebe lásku k sebe. Je to to najlepšie, čo im môžete odovzdať – do života DAROVAŤ! J