Ako sa zbaviť hnevu na partnera, ktorý nám ublížil?

Hneváte sa na partnera, lebo ste presvedčená, že Vám ublížil? Že sa zachoval podľa Vašej mienky, ako sa nemal? Zradil Vašu dôveru? Sklamal Vás, a to ste od neho nečakali? Cítite sa podrazená? Oklamaná? Priam znechutená jeho správaním, či počinom?

Už sa tak ale nechcete cítiť? Je Vám v tomto emocionálnom rozpoložení ťažko? Uvedomujete si, ako Váš hnev ničí to pekné medzi vami? Nenávisť pohlcuje Vašu lásku k partnerovi? Ničí Vám to vzťah? Stojí Vám to za to? Nie? Viem, čo je potrebné urobiť.

Naučiť sa ODPÚŠŤAŤ.

Čo je to odpustenie? Je liečivé?

Podľa všeobecnej mienky odpustenie znamená prepáčiť niekomu, že nám ublížil. Sme ochotní odpustiť, ak dotyčný cíti svoju vinu a o odpustenie žiada. Akonáhle sa dozvieme skutočný dôvod, prečo konal tak, ako konal, že nemal úmysel nám ublížiť, veríme, že to neurobil schválne. S týmto poznaním sa hnev rozpúšťa (je nám to ľúto) a v empatickej časti nášho vnútra s daným človekom súcitime.  Tento postoj zabezpečí zmenu uhla pohľadu na celkovú situáciu a tiež na zraňujúceho.  Získavame pochopenie, prečo sa tak zachoval a dokážeme mu „odpustiť“.

Pre koho ale odpúšťame?

Ako na nás pôsobí hnev, ktorý v sebe držíme, ak odmietame odpustiť?

A ako je to v prípade, keď druhý nielen že netuší, že nám ublížil, ale svoju vinu na našom zranení odmieta pripustiť?

O to intenzívnejšie sa držíme nevraživosti a častokrát aj pocitu pomstiť sa. Máme dojem, že odpustenie je úľavou LEN pre toho druhého, tak prečo by sme mu mali odpúšťať to, ako sa k nám zachoval, keď on ani neľutuje, že nám ublížil? V takom prípade máme pocit, že sme „povinní“ (doslova máme tú potrebu) mu to „dať vyžrať“!

Aký to ma na nás dopad?

Držíme v sebe bolesť (alebo negatívnu spomienku na bolesť), hnev na niekoho, kto nás zranil, ublížil nám, krivdil nám, zradil nás, sklamal, oklamal, podviedol, opustil, či odmietol. Sme obeťou „zločinu“, ktorý niekto voči nám spáchal a my ho trestáme svojou neláskou k nemu. Domnievame sa, že sme v práve a že práve takto je to správne. „Daj mu/jej pocítiť, že ti ublížil/a. Vráť mu/jej to!“

Odopierame mu našu lásku, priazeň, pochopenie, súcit. Držíme sa svojho presvedčenia, že si za konanie, aké voči nám mal, nezaslúži našu lásku. Hodnotíme správanie druhého na základe našich názorov a pocitov, čo je dobré a čo nie, čo je správne a čo nie. Často ľudí takto súdime a rozhodujeme o tom, ktorý z nich si našu lásku „zaslúži“. Neuvedomujeme si, že týmto postojom si sami ubližujeme. Živíme v sebe hnev zo spáchaného zločinu, niekedy sa dokonca hneváme aj za taký, ktorý sa neudial priamo na nás. Máta nás, nevieme preň dobre spať, sústrediť sa na prácu, neustále o ňom premýšľame ako o čine, ktorý sa nemal stať. Posudzujeme, či to alebo ono malo/nemalo nastať.

Poznáte takýto stav? Má zmysel? 

Zahlcujeme svoju centrálu myšlienkami, ktoré nám dobre neslúžia. Ich negatívny, nízkofrekvenčný náboj nás vyčerpáva, unavuje nielen hlavu, ale blokuje a odčerpáva našu životnú energiu, ktorú môžeme radšej pozitívne využiť na tvorbu niečoho krásneho. Myšlienkami si predsa tvoríme svet.

Udržiavať sa vedome v pocite toho zraneného, ublíženého, …., v role obete, na nás pôsobí deštruktívne, zničujúco.

Bránime si tým vychutnávať život taký, aký je – bez posudzovania toho, aký by mal byť.

Polemizovať a dokonca trápiť sa nad tým, že niečo nie je tak, ako by sme chceli, nám bráni cítiť sa šťastne. Zúfať si, sťažovať sa, dookola omieľať, čo zlé sa nám v živote prihodilo, to nás udržiava v stagnujúcej atmosfére, ktorá si pýta zotrvať a priťahovať si do života rovnako naladené situácie, ktoré budú podporovať a potvrdzovať našu mienku o tom, aký je život ťažký a nespravodlivý.

Ľudia sa v princípe správajú podľa toho, aby pre seba zabezpečili dobrý pocit a pocit bezpečia. Hovorím o drvivej väčšine ľudstva, ak tvrdím, že nikto vedome nemá záujem druhému škodiť a ubližovať. Ak tak koná, cíti sa častokrát v nebezpečí, v tlaku, bojí sa alebo je sám zranený a len má pocit, že sa musí brániť. Ak nezaberá submisívne (podvoľujúce sa) správanie, v intenzívnejšej forme použije na svoju záchranu útok, agresivitu.

Vždy je za tým niečo hlbšie. Existuje teda dôvod, ktorého odhalenie následne vedie k pochopeniu akéhokoľvek ľudského konania.

Pre ženy každého veku: ak zaútočíte na manžela, som presvedčená, že už dlhodobo sa cítite zraňovaná, nepochopená, neľúbená. Verím, že ak sa zachováte akoby „hystericky, nemiestne, škaredo“, boli ste k tomu dohnaná a v daný okamih ste mali dojem, že nemáte na výber.  Som si tiež istá, že ste sa tak nezachovali v úmysle manželovi vedome ubližovať.

To však ale neznamená, že ste neublížili.

Rovnako je súčasťou takejto situácie aj Váš manžel, ktorý sa môže cítiť ukrivdene, falošne obvinený a zranený slovami, ktoré ste vyriekli napríklad pod vplyvom Vami prežívaného strachu, že už Vás dosť nemiluje.

Kým nepochopí, ako sa skutočne cítite a čo Vás viedlo k takémuto konaniu, nedokáže cítiť voči Vám súcit, a tiež lásku a prijatie. Nemá dojem, že by Vám Vaše „nevhodné a útočné hysterické správanie“ mal tolerovať, ba až odpustiť.

Vy rovnako častokrát držíte v sebe hnev voči jeho „nevhodnému“ správaniu a máte dojem, že to robí úmyselne. Usúdite, že takéto správanie sa nedá odpustiť. Cítite sa zranená, ublížená, a to vedie k Vášmu konaniu.

Práve takéto konanie ale každý vníma po svojom.

Kto teda koná správne?

Ak tak konáte Vy, tak tak konáte ako nevyhnutný čin pre Vašu záchranu a druhý to vníma ako útok, ktorým mu ubližujete. A verte, že opačne to platí presne tak isto. Ani Váš manžel, dieťa, či šéf nekoná s úmyslom ublížiť konkrétne Vám (aj keď to tak vnímate), ale má na to svoj dôvod, ktorý ak spoznáte, zmeníte optiku vnímania celej situácie a následne prestanete mať pocit, že sa smerom k Vám skutočne odohráva niečo zlé. Prestanete cítiť, že ste obeťou zločinu, ktorý sa pácha na Vás, ale začnete vnímať zraneného človeka na druhej strane, ktorý má pocit, že nemá na výber a koná v súlade so svojou záchranou a potrebou cítiť sa lepšie.

Odporúčam Vám v pokojnej atmosfére vyjadriť pocity, ktoré v rámci svojho vzťahu registrujete. Komunikovať o tom, z čoho máte strach, čo Vás trápi, a to bez toho, aby ste na partnera útočili, že on je vinný za stav, v akom sa nachádzate a za to, ako sa cítite. Hovorte o sebe. O tom, čo Vás zraňuje a ako sa preto cítite. Dajte priestor na to, aby Vám partner mohol vyjadriť svoje pocity, ktoré má z Vášho správania a zo situácií, v ktorých sa bežne ocitáte.

Skúste pochopiť partnerovo správanie. Nie skrz Vaše – možno chybné – domnienky, ale tým, že sa priamo od neho dozviete, čo za jeho správaním skutočne väzí. Ideálnym prostriedkom na to je spoločný rozhovor  – dialóg. Otvorená komunikácia umožňuje pochopiť správanie druhého bez domýšľania si, prečo sa ASI tak alebo onak správa… Výsledné domnienky o motívoch konania druhých aj tak častokrát bývajú mylné.

Týmto spôsobom postupne prichádzate k uvedomeniu, že v skutočnosti Vám nikto nikdy nechce ublížiť a nie je vlastne ani čo odpúšťať. Odpustenie nie je niečo, čo robíme pre druhého, ale v skutočnosti odpúšťame samým sebe, pretože: 
1. buď sme za niečie negatívne správanie vinili seba ("zaslúžila som si to") - takže si odpúšťame, že sme sa obviňovali
2. alebo sme obvinili niekoho iného z vedomého a úmyselného ublíženia nám - takže si odpúšťame, že sme vinili jeho, že sme mu jeho správanie (v domnienke, že "je taký zákerný"...) mali za zlé

Odpúšťanie druhým, a tiež sebe samému, je mimoriadne ozdravný a uzdravujúci proces, ktorý lieči nielen dušu, ale aj telo človeka, vďaka čomu sa dotyčný následne cíti slobodne a šťastne. Porozprávajte sa so svojím partnerom, chcite vedieť, čo sa skrýva za tým-ktorým jeho správaním. Odhaľte skutočnú príčinu jeho počínania si. Spoznajte ten skutočný dôvod, jeho strach, jeho obavy, pre ktoré koná tak, ako koná.

Pustite sa smelo do poznávania, v čom sa Váš partner cíti zranený a (od)púšťajte (mu a sebe) všetko, čo Vašu dušu ťaží! 😉

Ak vyjadrené dôvody neuľavia Vášmu pocitu a Vám sa preto nedarí odpustiť, je načase, aby ste odhalili dôvod, pre ktorý opakovane zažívate pocit, že Vám partner ubližuje. Prečítajte si článok „Vaša minulosť je tu s Vami"